Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Tradícia slovenských mocných ryžovať súdnou cestou na políčkach slabších (čítaj všetkých ostatných) sa so železnou pravidelnosťou udržiava vždy vtedy, keď niekoho nasrdený hlas preniká do duše verejnosti silnejšie, ako je aktuálnej moci milé.

 Sledovali sme to v priamom prenose. Od Nového Zélandu cez Paríž a Bratislavu až po silvestrovský megaohňostroj na newyorskom Time Squere. Zvykli sme si na veľkolepé žiarivé show a pri televíznej obrazovke viac zívame nudou ako tajíme od rozrušenia dych. Zažiť to ale vlastné oči, na vlastnej koži (a to niekedy doslova), to je už iná káva.

 Tlak na psychiku prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča pred Novoročným príhovorom musel byť enormný. Nielen z dôvodu zodpovednosti za prednesené slová. Poniektorí/é Slováci a Slovenky sa škodoradostne tešili na akékoľvek obsahové či iné prerieknutie (ľudovo: brept), ktorými je slovenský prezident, žiaľ nielen na rodnej hrude, povestný.

 Slovenským internetom vo veľkom koluje „vtip“. Na fotografii vidieť schátraný panelák, pred ním sa týči kopa odpadkov. A text: „Splácať štyridsať rokov dvojizbový byt, to je také slovenské. Narozhadzovať pred domom, rozobrať bytovku a potom žiadať novú, to je také rasistické.“ A vidieť všetko – a to doslova – čiernobielo, to je také jednoduché, dodávam.

Láskavá čitateľka, láskavý čitateľ prepáči, že sa nebudem venovať koncu sveta, hoci sa má – ako všetci vieme – zrealizovať už zajtra. Ak by však predsa len náhodou pokračoval život planéty svojím starým (dobrým?) tempom, tak by som sa s dovolením ďalej venovala politike, tej slovenskej zvlášť, v jej nadväznosti na „obyčajný“ život. 

 Ako je možné, že naša toľko ospevovaná, aj napriek kríze stále výkonná ekonomika nemá dosť peňazí na platy vo vybraných rezortoch štátnej sféry, a na skvalitnenie ich fungovania? Alebo iná otázka. Ako je možné, že sa Slovensko v miere vnímania korupcie umiestnilo kdesi v polovici rebríčka Transparency International až za Kubu či Rwandu, keď všetci vieme, že najmä v chudobných ekonomikách má korupcia na ružiach ustlané? Tak ako to je? Sme chudobná alebo bohatá ekonomika?

Na Slovensku sa opäť viac hovorí o chudobe: v predvianočných reklamách (zoberte si najlepšiu pôžičku), v krimi zvodkách komerčných televízií („reportáže“ z rómskych osád), v investigatívnej publicistike (Reportéri RTVS o susedskom spore v Malackách), v televíznych a internetových diskusiách, v rómskom magazíne So Vakeres, v pouličnom časopise Nota Bene, v sociálnych zariadeniach, v stacionároch pre ľudí s rôznymi psychickými či fyzickými znevýhodneniami, v centrách pre ľudí starších alebo bez domova. 

 Na otázku klasika slovenskej národnej arogancie: „Toto ste chceli, Slováci?“ len málokto na Slovensku odpovie pozitívne. Či už si ľud predstaví svoj zárobok, dopravu do rodnej viesky, nedostatok práce, kohútov na politických smetiskách alebo štátne inštitúcie, médiá nevynímajúc, vždy sa dá slobodne dopracovať k infarktu.

 Rival prezidenta Obamu Mitt Romney má za chrbátom neobvyklú úderku. Desaťtisíce občanov „jeho“ Texasu a Severnej Karolíny spísali petíciu, v ktorej sa dožadujú „v mieri vystúpiť zo zväzku Spojených štátov a vytvoriť si vlastnú vládu.“ Československá socialistická republika im zrejme ako príklad neposlúžila, hoci ktovie, teoreticky mohla. Teoreticky. Lebo prax oboch nových krajín okrem mierového (pre)rozdelenia až taká nasledovania hodná nie je.

Hana Fábry, Teplá politika, t.t.e.: "Žijeme v krajine, kde poslanci a poslankyne už v minulom storočí (a je jedno, v ktorej dekáde) zabudli na svoje poslanie zastupovať ľudí, ktorí ich vyniesli do parlamentu; na iných ako sú oni sami/y zvlášť." 

 Možno to znie neuveriteľne, ale Slovenský ochranný zväz autorský nie je pobočkou daňového úradu, hoci by sa tak mohlo v poslednom čase zdať. A Vladimír Repčík nie je jeho štátnym úradníkom, ale riaditeľom vyššie menovanej – neziskovej – organizácie (verejnosti známej pod skratkou SOZA). 

K „rómskemu problému“ sa za posledných niekoľko dní či týždňov vyrojilo viac mediálnych výstupov ako žije v našich osadách „neprispôsobivých“. Pozor, nie Rómov, o tých nie je reč; nie sme predsa rasisti. Zrejme preto, že o Rómoch nikto nehovorí, Matovičovci svoje represívne desatoro volajú rómskou reformou. Ale poďme ďalej.

 No konečne! Druhá vláda Roberta Fica prehodnotila postoje svojej „prostonárodne“ ladenej predchodkyne z rokov 2006 – 2010 a súhlasne kývla na zriadenie výboru pre práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych (LGBTI) osôb. 

Dvanásťročné dievča Viky viac rozumie téme takzvaných bojových psov ako jeden dospelý minister. Na webovej stránke Psickari.sk píše: „Mám síce len 12 a hovorte si, že tomu nerozumiem, ale ja tomu rozumiem - a veľmi dobre. Pretože som odjakživa psíčkarka, poviem vám to takto: nečudujte sa, že psy sú agresívne, keď sú priviazané na reťazi! Všetko je to len o tom, ako si pán psa vychová. Dajme tomu pitbull je síce bojového plemena, ale keď sa dobre vychová, nemá prečo byť agresívny! Súďte ľudí, ktorí si zaobstarajú psa, a nevedia sa oňho starať. Samotné psy za nič nemôžu!“ 

 Nebuďme zbabelci a zapojme sa 13. septembra do štrajku!!! S tromi výkričníkmi vyzval k štrajku členky a členov Slovenskej komory učiteľov jej viceprezident Ivan Dudáš. Jedna zo súkromných jazykových škôl operatívne inzeruje: „My neštrajkujeme. Prihláste počas štrajku svoje deti na jednodňový tábor all inclusive.“ Kšeft je kšeft.

Slovensko je často pápežskejšie ako dogmatický Vatikán a európskejšie ako byrokratická Európska únia. Súdiac podľa projektov namierených proti genius loci bývalého historického centra Bratislavy sa chystá byť aj modernejšie ako zastavaný New York. Pravdaže, v „malých“ slovenských pomeroch.

Tri ženy z ruského punkového zoskupenia Pussy Riot nemajú napohľad nič spoločné so Slovenkou Hedvigou Malinovou. Nič, ak opomenieme fakt, že okrem jednej z nich sú všetky matkami. A ešte jednou „zanedbateľnou drobnosťou“ sa ich osudy podobajú

Schôdza NR SR č. 54, 1. februára 2002: schválenie návrhu nepokračovať v rokovaní o vydaní zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia. Rada vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, 30. júla 2012: odporúčanie pre vládu SR zriadiť výbor pre práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb (LGBTI).

Za socializmu sa na reprezentačnom 24. poschodí budovy Československej televízie v Mlynskej doline posedávalo pri bare a sem tam sa tam preháňali deti na exkurziách. Po páde mečiarovsko-kapustovskej politickej úderky ho využívali ako karanténu dobrovoľne či nasilu odídení novinári a novinárky, než sa rozhodlo, čo s nimi ďalej. A dnes, ak sú schopné sa tak vysoko vyšplhať potkany, obývajú tento priestor už iba oni, smeti a duch zašlých čias

„Je jednoduché dať ľuďom almužnu, ale je zložité prostredníctvom sociálnych dávok im dať prácu. V tomto musí nastať zmena aj v podobe otvárania malej drobnej výroby v osadách.“ Posun Igora Matoviča vo vnímaní existenčných problémov časti Rómov a Rómiek vyzerá ako zásadný. Ovšem...

V minulom režime sa mladým ľuďom otváral nožík vo vrecku, keď začuli výraz angažovaná pieseň. Alebo Festival politickej piesne. Áno, „fesťák“ s týmto názvom sa konal v Martine a asi aj historickým „neznabohom“ je jasné, že tento typ festivalu nemal nič spoločné s kultúrou protest songov, ktorú naopak ľudia socialistického Československa milovali. Po roku 1989 sa na Slovensku pomaly, ale iste začali udomácňovať nové festivaly. 

Na zdravie! Navonok neškodná frázička. V našom rýchlom a nemilosrdnom svete je akákoľvek využitá možnosť na „reset hlavy“ viac ako pochopiteľná. Varovné slová a štatistiky o alkoholizme sa, pravdaže, týkajú tých druhých. 

Nájdi desať rozdielov. Vyzývajú nás mnohé viac alebo menej vtipné dvojobrázky, na ktorých je zobrazený zdanlivo identický výjav. Ten sa však na druhom obrázku v desiatich detailoch líši od výjavu na obrázku prvom. Tak hľadajme spolu, ale urobme obmenu. Nebudeme hľadať na fotografiách, ale v tomto komentári. Možno tých rozdielov nebude desať. A bude vôbec nejaký?

 Vždy je ťažšie bojovať proti viere ako proti vzdelaniu. Tento výrok je prisudzovaný Adolfovi Hitlerovi. Neskôr sa k nemu vrátim. A priznávam sa bez mučenia. Som už otrávená z toho, ako často som nútená venovať sa vo svojich komentároch téme prepieranej dokola už celé roky. K téme práv neheterosexuálnych a transrodových ľudí. Je naivná vžitá predstava, že ak je raz niekto súčasťou LGBT komunity, nemá ďalšie identity a nemá ďalšie záujmy. Opak je pravdou.

Ján Čarnogurský, celoživotná sivá eminencia slovenskej kresťanskej demokracie (čoho kresťanskej?), sa nedávno vyjadril, že slovenská špičková politika nie je pre ženy. Údajne je „veľmi tvrdá, bojuje sa aj nedovolenými údermi a žena toto ani nevie, ani si to dosť dobre nemôže dovoliť.“

Je typické pre nás ľudí, že keď sa dostaneme do ťažkostí, či už objektívnych alebo subjektívnych, často za ne môžu "oni". Nejaká imaginárna tretia osoba. Za naše krivdy môže zvyčajne: štát, vláda, parlament, dane, manžel/ka, šéf/ka, drahota, susedia, kolegyne, tá kvapka alkoholu, čas a počasie. 

 Nielen symbolické kľúče od krajiny v týchto dňoch prebrala jednofarebná (a podľa vlastného hodnotenia) sociálnodemokratická vláda. Počas svojho prvého vládneho obdobia to Smer spolu so SNS a HZDS príliš nepreháňali, ak išlo o dobré vzťahy s tretím sektorom. Ale tie nepestovali ani s novinárskou obcou... 

S jednofarebnou vládou Smeru dostalo Slovensko šancu na reparát v jednej z dlhodobo ignorovaných oblastí ľudských práv. Neviem, či si už organizácie presadzujúce práva lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí (LGBT) stihli uvedomiť, čo pre ne znamená fakt, že má sociálnodemokratický Smer parlamentnú väčšinu.