Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Speváčka kapely Pressburger Klezmer Band. Muzikálová herečka. Seriálová hviezda. Divadelníčka. Spoluorganizátorka komunitného života v Devíne. Introvertka, ktorú v súkromí občas nespoznajú ani kolegovia a kolegyne z pódií.

Hana, nezačnem otázkami o podstate homosexuality, ani sa ťa nebudem pýtať, kedy a ako si na „to" prišla. To už urobilo predo mnou iks médií, poďme v téme ďalej... Máš za sebou 17 rokov aktívnej ľudskoprávnej práce, ktorá určite nie je jednoduchá a nie je ani lukratívna. Čo ťa aj po skoro dvoch desaťročiach stále motivuje a inšpiruje k ďalšej práci?

To je dobrá otázka. Tiež si ju čoraz častejšie kladiem. Pokiaľ by som sa nesnažila motivovať čiastkovými úspechmi, zjavnými, aj keď podľa mňa pomalými posunmi v neheterosexuálnej komunite i v spoločnosti, povzbudzujúcimi rozhovormi s ľuďmi, ktorým moja práca reálne pomohla žiť kvalitnejší život (alebo celkom obyčajne žiť), ocenením mojej práce v ľudskoprávnom aktivistickom prostredí alebo (našťastie stále častejšími) zábleskami pozitívneho mediálneho prístupu k téme sexuálnych menšín a pokiaľ by som sem tam nepodľahla stavu vyhorenia, asi by som už dávno aktivizmus pre nehetero komunitu zavesila na klinec.

V roku 2002 vydala Nadácia Občan a demokracia publikáciu Neviditeľná menšina (Čo ne/vieme o sexuálnej orientácii), ktorej ambíciou bolo (a stále je) ponúknuť odbornej verejnosti z oblasti pedagogiky či psychológie, ale aj ostatným, ktorých zaujíma téma sexuálnej orientácie, prehľadný a zrozumiteľný pohľad na homosexualitu a bisexualitu ako na jednu z alternatív sexuálnej identity.

Riaditeľka Nadácie Charty 77, Žena Európy v roku 1993, signatárka Charty Iniciatívy Inakosť, nominantka ceny Atribútu za prínos g/l komunite – Zuzana Szatmáry: " Keď vyrastáte v takomto prostredí, tak vám nie vždy dochádza to, čo sa naučí človek až neskôr – že na veľké slová a na veľké činy si treba vždy otočiť ďalekohľad, aby ste ich dostali do správnych rozmerov. To sa človek časom naučí. "