Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

„Túlavé mačky môžu šíriť choroby.“ Článok s týmto titulkom, upozorňujúci na nevhodnosť prikrmovania voľne žijúcich mačiek, a to pod hrozbou pokuty, sa 23. júla 2013 objavil na webovej stránke bratislavskej mestskej časti Petržalka. Pár dní na to zmizol. Hm...

Leto je v plnom prúde, festivaly sa valia jeden za druhým. Ten najdiskutovanejší už svoje brány tento rok bezpečne zatvoril. A ani ja nemôžem odolať vábeniu pridať sa k debatám o jednej z kultúrnych udalostí roka, o festivale Pohoda.

Podtitul tohto článku by mohol znieť: Keď niekto ničomu nerozumie, zato škodí, kadiaľ chodí. Mysliac si opak.

 V časoch, keď Slovensko rieši, ako prežiť a nesiahať na sociálny systém, Slovenky a Slovákov ani najmenej nepália nastavenia grantových programov jednotlivých rezortov. Napriek tomu je tu súvislosť (ako už tak všetko so všetkým súvisí). 

„DOMA je mŕtvy!“ Nie, to nie je názov nového trileru, hoci u tmársky zmýšľajúcej časti americkej verejnosti môže tento radostný pokrik vyvolávať hororové vízie. Najvyšší súd USA totiž minulý týždeň zrušil ustanovenie zákona na ochranu manželstva (DOMA – Defense of Marriage Act), ktoré definovalo manželstvo výhradne ako zväzok ženy a muža.

Čo by ste robili, keby vaším domovom bol krík? Pýta sa na svojej webovej stránke občianske združenie Vagus. Odpovede sa pokúša nie iba hľadať, ale najmä ponúkať. A niekedy ide doslova hlavou proti múru. 

V civilizovanom svete existuje odborný pojem hate crime. Po slovensky zločin z nenávisti. So všetkou vážnosťou sa používa v krajinách, kde politická korektnosť nie je iba zneužívanou floskulou. Zjednodušene povedané, označuje sa ním zločin spáchaný na človeku, ktorý sa – akokoľvek – líši od majoritného obyvateľstva a jeho inakosť je dôvodom na slovný či fyzický útok.

Presadzovanie rodovej rovnosti a zmeny v postavení mužov a žien patria k tým sociálnym zmenám, ktoré vyžadujú relatívne dlhý čas. Toľko úvod Súhrnnej správy o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2012. S prihliadnutím na vystúpenie poslanca Mariána Kvasničku (KDH) z 28. mája je však výraz „relatívne“ iba slabým odvarom kresťanskodemokratických snov o usporiadaní sveta.

Pod pojmom profesor si stredná generácia zrejme predstaví súdruha profesora zo strednej školy. Od osobnosti vyučujúceho potom závisí, ako tá predstava vyzerá. Generácia o niekoľko rokov staršia si určite spomenie na českého herca Jindřicha Plachtu, alias profesora Matulku, láskavého, mierne roztržitého, nesmierne vzdelaného a obľúbeného pedagóga. Prípadne na kultivovaného profesora Karlovej univerzity, prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Súčasnej mladej generácii, žijúcej na českej strane hranice bývalého spoločného štátu, sa dnes zrejme vybaví predovšetkým literárny historik, pedagóg Fakulty humanitných štúdií Karlovej univerzity a „katolícka buzna“ v jednom, Martin C. Putna. Nová doba.

pripajam sa k svojim uvedomelym spolubcanom a spolubciankam, aby som nestala bokom od mas, lebo k masam radsej vzdy celom - a pretoze mi viac ako inych lezi na srdci prave Vasa spokojnost. 

 Zatiaľ čo ľudskoprávne organizácie zo Spojených štátov a z ďalších krajín hlásia nové a nové zákony, ktoré právne upravujú spolužitie neheterosexuálnych dvojíc, a svet „tradičných rodín“ sa pre to nerúca, z Ruska prichádzajú čoraz otrasnejšie správy.

Poviem vám dobrý vtip. Viete, ako sa volá výpalník vyrábajúci bezdomovcov ako na bežiacom páse, a to s požehnaním štátu? Exekútor. V skutočnosti to ani nie je také vtipné, ako je to pravdivé. 

 Vás trápi Pussy Riot, ale žeby niekto poukazoval denne na veci, ktoré sa týkajú nášho ľudu, to som si akosi nevšimol. S touto kritikou sa stretol Inštitút ľudských práv, keď v auguste minulého roka zorganizoval na Slovensku podporu pre tri ženy, sediace za verejne prejavený politický názor v ruskej „ťurme“.

Apage, satanas! Tak nielenže francúzsky parlament, po širokej verejnej debate a napriek množstvu protestov, schválil gejom a lesbám manželstvá, ale sám prezident François Hollande sa chystá na prvé teplé svadby.

S jednofarebnou vládou Smeru dostalo Slovensko šancu na reparát v jednej z dlhodobo ignorovaných oblastí ľudských práv. Neviem, či si už organizácie presadzujúce práva lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí (LGBT) stihli uvedomiť, čo pre ne znamená fakt, že má sociálnodemokratický Smer parlamentnú väčšinu. 

 Bloger Braňo Oláh z blogpostu Redakcia 1 stratil vieru, že na Slovensku ešte existuje ľudskosť a spravodlivosť. Pýta sa, kam zmizli slušní ľudia: „Vyhynuli ako dinosaury? Prečo mlčia spisovatelia, herci, umelci, novinári, prečo mlčia všetci? Pretože ich spravodlivosť pre nejakých „cigáňov“ nezaujíma. A tak kričím svoje žalujem..."

Aby sme to mali za sebou, avizujem otázku, ktorá niektorým z čitateliek a čitateľov tohto článku napadne v prípade, že sa ním prehryzú až na jeho vzdialený koniec. Nebudem teda otáľať a opýtam sa prvá: „Čo teda tí teplí chcú od nás, keď to sami nevedia?“ A ako prvá si dovolím aj odpovedať: „Prestať byť voči sexuálnej majorite zaliečavo jednoliatou názorovou masou odľudštene zvanou sexuálna menšina. Prestať sa stále dokola ponižujúco doprosovať o práva, ktoré nie sú – nepochopiteľne – automatické. A konečne sa k chýbajúcim právam dopracovať.“ 

 Držitelia poľovnej zbrane sa neštítia zastreliť psa na súkromnom pozemku, ako sa stalo minulý víkend v Malých Levároch. Neštítia sa zabiť pracovného psa, ako sa stalo pred rokom a pol ovčiačke Lilici, ktorá pomáhala pri unikátnom projekte návratu rysov do voľnej prírody. A neštítia sa zastreliť psa majiteľke priamo pred očami za bieleho dňa. V srdci rekreačného centra Bratislavy. 

Uchop iný zadok, odfoť to a zdieľaj; podpor Peťove huncútstva a vyjadri sa proti puritánstvu. Skupina s týmto dlhočizným kostrbatým názvom vznikla na Facebooku ako zhutnená reakcia časti veselého slovenského národa na nedávne „nevinné“ faux pas miláčika davov Petra Sagana.

Slovenské komerčné televízie už dávno rezignovali na divácku cieľovú skupinu, do ktorej sa počítam aj ja. Teda na ľudí, ktorí apriori neodmietajú čo len vlastniť televízny prijímač, naopak, pustia si ho radi, ale netúžia po farmárskom, panelákovom, rytmusáckom či rasistickom vymývaní mozgov. A už vôbec nie po negatívnej energii, ktorá z takejto televízie striehne na každom kroku, hoci sa s typickou žoviálnosťou tvári ako výkvet veselej mysle.

Tento článok je správou o tom, že keď sa chce, tak sa dá. A to aj v prípade, keď sa druhej strane konfliktu nechce, pretože „tradícia“ nepustí. Je zároveň príkladom dobrej praxe, že keď sa spojí tvrdohlavá občianska aktivistka s kompetentnými verejnými činiteľmi, ktorí svojej práci a poslaniu rozumejú, dá sa z hlavy na nohy postaviť roky neviditeľný problém v priebehu 48 hodín. 

 V uplynulých týždňoch sme si zopakovali učebnú látku o menšinách na Slovensku. Dnes si niečo povieme o jednom - azda tiež menšinovom - pochode. V tom prvom prípade prednášal sám premiér Slovenskej republiky na pôde Matice slovenskej. Pre menšiny to nebolo nič príjemné. V tom druhom prípade nám už o dva dni predvedú tematické branné cvičenie chlapci a dievčatá s rôznymi hákovými frustráciami na duši. Za pasívneho prispenia bratislavského Starého mesta.

 Meno Silkwood zrejme niečo povie ľuďom, ktorí videli rovnomenný film z roku 1983 s Meryl Streep v hlavnej úlohe. Prípadne tým, ktorí sa zaujímajú o dejiny odborárskeho hnutia. Alebo ak chcete, o morálne i praktické poslanie odborov. Karen Silkwood pracovala v malom americkom meste v štáte Oklahoma vo firme, ktorá spracúvala materiál pre jadrové elektrárne. A bola to práca nebezpečná; taká, pri ktorej mohlo kedykoľvek dôjsť k fatálnemu poškodeniu zdravia.

Nebezpečenstvo nahlúplej televíznej komercie číha nielen na divákov a diváčky, ale už aj na deti účinkujúce v seriáloch. Spadla mi sánka nad scénou, ktorej niekoľko minút dominoval zúfalý detský plač. Hádka bežného páru z bežného paneláku z neznámych dôvodov vyžadovala prítomnosť plačúceho batoľaťa.

 Zajtra budú muži nosiť ženám ruže. Najlepšie s orezanými pichliačmi, aby sa na nich obdarované ženy (nedajbože) nedopichali; ženy predsa treba chrániť. Ženám sa budú venovať médiá, kvetinárstva a darčekový priemysel. Ženy budú ako každý rok pri príležitosti osláv MDŽ ospevované, oslavované, nosené na rukách. A po oslave poupratujú.

Najnovšie výroky predsedu vlády Roberta Fica na adresu „neštátotvorných“ menšín degradovalo značku sociálnej demokracie pod jeho vedením na otrhanú vyblednutú nálepku. Ak ostanú slová šéfa Smeru bez trestnoprávnych následkov (čo je viac ako pravdepodobné), bude to preto, lebo sme si jednoducho zvykli. Tolerancia kvapkania blenu na menšinové hlavy, ktorú si časť Slovenska príkladne osvojila najmä „vďaka“ národniarovi Jánovi Slotovi, je, zdá sa, nekonečná.

"Hľa, ako zúria nepriatelia tvoji, a tí, čo ťa nenávidia, zdvíhajú hlavy. (…) Poďte, praví, vyhladíme ich z počtu národov." Na tento dobrácky žalm sa vo svojej encyklike Humanum Genus odvolával v roku 1884 pápež Lev XIII. A na túto encykliku sa odvolávajú aj novodobí vyháňači diabla z rozpočtu a spoločnosti SR.

Slovenský národný „šport“, ktorého bodmi sú zastrelené zvieratá s vetvičkami v papuli a nad nimi s puškami a fotoaparátmi radostne naladení chlapi. Asi takto vyzerá obrázok poľovníkov očami nepoľujúcej väčšiny. A ak je to aj obrázok skreslený, je zároveň aj veľmi výpovedný. Hovorí o bezbrehej spoločenskej tolerancii zabíjania pre zábavu.

 České prezidentské voľby spustili nekonečnú lavínu diskusií pre a proti o jednotlivých kandidátoch a kandidátkach. Niektorí diskutujúci priamu voľbu prezidenta spochybňovali, väčšina ju ale prijímala ako ďalší krok dobrým smerom – k priamej demokracii. 

Slovensko by nebolo tým Slovenskom, ktoré dôverne poznáme, ak by sa okolo projektu s obrovským finančným potenciálom nezačali viesť zákulisné debaty o veľkých čachroch. O nekalých praktikách organizátorov a napojeniach lokálnej politiky na nenásytných podnikavých žralokov. Ale poznáte to. Bez vetra sa ani lístok nepohne. Tam, kde „hrozí“ skutočne veľký balík peňazí, to nie je pravdepodobne nič výnimočné ani v krajinách s väčšou tradíciou transparentnosti, než na akú sme zvyknutí u nás. Asi už tušíte, že bude reč o projekte Európske hlavné mesto kultúry.