Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Tak už ju mám v schránke. Pozvánku na februárové referendum. Premkla ma vďačnosť voči súčasnému slovenskému štátu. Dopraje mi – spolu s ďalšími miliónmi cudzích ľudí – rozhodovať o vlastnom živote. Dokonca bez zvonca na krku či bez čísla na predlaktí. Koľká láskavosť! Prvá Slovenská republika židovskému obyvateľstvu nič podobné nedopriala.

Slovensko je krajinou športových fanúšikov, mužov i žien každého veku, rodu, sociálneho postavenia, politickej, sexuálnej či cirkevnej orientácie. Antidiskriminačný zákon by tancoval od radosti, keby mal schopnosť vnímania.

Naša jediná spravodajská televízia si 1. decembra splnila svoju „povinnú“ jazdu, keď odvysielala príspevok s názvom 1. december je Svetovým dňom boja proti AIDS. Časť šotu sa nijako neodlišovala od príspevkov ostatných médií. Aby nás na konci nenechal na pochybách o tom, že nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Fico do basy alebo rodí sa nový ľudový líder, nová najvyššia politická reprezentácia a s ňou nová politická kultúra? Aj tak by mohla znieť rečnícka otázka v súvislosti s najnovšími – a treba uznať, že čoraz masovejšími protestmi, ktoré sa v Bratislave konajú prvý raz od demonštrácií „Gorila“.

V tejto krajine sa už zase nehrá u fazuľky. V banku nie je nič menšie ako demokracia sama. Slovensko už štvrť storočia zvádza samo so sebou zápas o permanentne ohrozované základné hodnoty: o slobodu a ľudské práva pre všetkých. Do pátosu zahalené oslavy Novembra 1989 neprekročili tieň slovenskej reality... 

Komunálne voľby sa konajú už o dva dni. Obyvatelia a obyvateľky slovenských miest a obcí opäť rozhodnú o väčšine, ktorá do volebných miestností nepríde. Fyzická neprítomnosť vo volebných miestnostiach však u mnohých ľudí neznamená automaticky nezáujem o dianie vo svojom okolí. Často práve naopak. Považujú svoj hlas za natoľko zodpovedný a svoje rozčarovanie za také veľké, že sa odmietajú podieľať na spektákli, ktorý sa im potom pod nosom odohráva ďalšie štyri roky.

Ústavný súd naplno rozkopol pootvorené dvere na ceste Slovenska k ničím neviazanej nenávisti voči teplým. Napriek tomu nie je Aliancia za rodina spokojná. A ani druhá strana netancuje šťastím. Šikovné. Rozhodol, že tri zo štyroch referendových otázok Aliancie sú v poriadku. Opäť tak oživil moje myšlienky na odchod z tejto krásnej, ale chorej krajiny.
 

Keď sa v Bratislave povie PKO, Starý most, Predstaničné námestie, Podhradie, Cvernovka, Tabačka, Železná studnička, Kollárovo či Šafárikovo námestie, Kráľova hora, a najnovšie park pri Justičnom paláci, nemusíte byť ani „bláznivá“ aktivistka, aby sa vám vybavovali nie konkrétne miesta či romantické zákutia hlavného mesta, ale skôr kauzy, ktoré sa s nimi spájajú.

Na začiatku tohto tisícročia sa pýtal časopis Atribút určený (nielen) LGBTI komunite, či bude Slovensko také malé ako Vatikán. A myslel to, prirodzene, obrazne. Že to bola vizionársky položená otázka, o tom dnes niet pochýb. Týkala sa výroku ex ministra „skrivodlivosti“ za KDH Jána Čarnogurského, ktorý sa v roku 2001 zahral na všemohúci parlament vyhlásením: „Kým ja budem ministrom spravodlivosti, dovtedy registrované partnerstvá homosexuálov na Slovensku nebudú.“ A spustil tak lavínu, ktorá krajinku medzi Dunajom a Tatrami zavaľuje stredovekými dogmami dodnes.
 

Ryšavá ušatá Bárka o veľkosti stredne veľkej hrušky spala v pletenom košíku na „Miletičke“, keď sme sa našli. Prežili sme spolu pätnásť rokov. Skvelých, aj tých druhých. Čierny „pardál“ Kocko prišiel mesiac po jej odchode. Mal čerstvo amputovanú zadnú labku a len nedávno zrastené kosti na chrbtici. Doputoval ku mne od svojej záchrankyne síce už zregenerovaný, stále však ubolený, s vystrašenými spýtavými očami, čo preňho ľudia v tomto očistci ešte nachystali.

V jednom českom blogu som si prečítala dobrú myšlienku. Keď budeme rasizmu hovoriť ostrejší humor, dokonca aj keď budeme rasizmu hovoriť hoci tehla, stále to bude rasizmus a stále to bude protizákonné. O tom hovorím, keď hovorím o nenávisti.

Tento príbeh sa začal nevinne. Zavíreným počítačom. Hľadala som program, ktorý by ochránil môj počítač lepšie ako ten predchádzajúci. Slovenská softvérová spoločnosť s obrovskou prestížou a klientelou po celom svete mi ponúkla svoj produkt na mesiac zadarmo. Siahla som po ňom.

Ak by som bol gej/lesba, zmenilo by sa niečo? Rovnomenná fotokampaň agentúry, ktorá má vo svojom portfóliu niekoľko prestížnych spoločností i cien za reklamu, s cieľom podporiť LGBTI ľudí, sa prevalila Facebookom ako prívalová búrka. Rýchlo, nárazovo, mohutne. Aby rovnako náhle ustala. Či bude aj pokračovanie ukáže čas.

„Počúvate Detskú knižnicu Rádia Slovensko a v nej nám aj dnes dajú Miroslava Juričková a Tibor Hujdič do pozornosti diela, ktoré by si naše deti mali určite prečítať.“ Tak túto vetu si už dospelí poslucháči a poslucháčky so záujmom o dobré čítanie pre deti nevypočujú. Pravidelná týždňovka určená (nielen) rodičom, učiteľom a knihovníkom, končí.

Domáce družstvá nadľudí majú v týchto dňoch žatvu. Možností, ktoré im ponúkajú šancu „vyblázniť sa“ na slovenskom xenofóbnom políčku, je hneď niekoľko – navyše v tých najobľúbenejších témach.

Tak som v sobotu symbolicky (a rada) porušila Ústavu. Nazvala som verejne pred rodinami a blízkymi zúčastnených dve ženy manželkami. Dokonca som tak urobila z titulu takpovediac „úradnej“ moci. Ženy si ma totiž vybrali pre svoj svadobný obrad, aby som im pomohla spečatiť ich vzťah. A tiež registrované partnerstvo, ktoré oficiálne „uzavreli“ v Českej republike, keď už tá Slovenská im ho upiera.
 

„Kto bez vážnej príčiny pravidelne číta a odoberá nekatolícke noviny, dopúšťa sa ťažkého hriechu. Ich pravidelné čítanie účinkuje na väčšinu katolíkov sugestívne (akosi neodolateľne) a nedovolí, aby vzniklo v nich pravé katolícke zmýšľanie.“ Koniec citátu.

Dnes už všetci vieme, že hoci sa Adolf Hitler dostal k moci legálne, bolo to najhoršie rozhodnutie v dejinách Európy. Svedčia o tom milióny mŕtvych ľudí a inak znivočených životov. Podobne ako nástup socializmu, po vojne vítaný s otvoreným náručím, nepriniesol Európe očakávané blaho a prosperitu. Naopak, obidva režimy zničili celé rodiny, pokrivili chrbtice jednotlivcov a pošpinili akékoľvek predstavy o dobre v človeku a spravodlivosti v spoločnosti.

Je chvályhodné, ba čo viac, je výborné, že Slovenská republika umožní získať už aj ľuďom z Banskej Štiavnice a okolia bezplatnú právnu pomoc. Možno nie všetci však vedia, čo to vlastne Centrum právnej pomoci (CPP), pod ktoré patrí aj čerstvo vytvorené Konzultačné pracovisko v Banskej Štiavnici, je. V skratke: ide o štátnu organizáciu, ktorej „cieľom je zlepšovanie prístupu k spravodlivosti pre ľudí v materiálnej núdzi“.
 

Každým rokom rozpúta festival Pohoda vlnu diskusií o jeho kvalite, hosťoch, sprievodných podujatiach či hygienickom alebo bezpečnostnom zabezpečení. A tak je to v poriadku. Koľko ľudí, toľko názorov. Na festival sa pravidelne nahrnie asi 30-tisíc návštevníkov a návštevníčok od tínedžerov až po ľudí „vo veku“, po areáli sa preháňajú deti aj psy, vstupenky sú na každý ďalší ročník vypredané dlho dopredu. Pestré publikum asi vie prečo...
 

Majstrovstvá sveta vo futbale sú konečne za nami. A s nimi aj národné ošiale hodné lepšej veci. Uznávam, je to uhol pohľadu každého a každej z nás, ako vnímame davové futbalové vytrženie. Demonštrácie priamo na brazílskej pôde proti obrovským nákladom krajiny v porovnaní so ziskami FIFA sú len jednou z tém, hoci zásadnou, ktorú tieto majstrovstvá priniesli.
 

Vo štvrtok, dva dni pred Dúhovým Pridom, nadšená z mnohorakej podpory ideálov o rovnosti pre všetkých, som mala naplánovanú príjemnú akciu. Pred Primaciálny palác, na jedno z najkrajších, a vďaka sídlu magistrátu aj najbezpečnejších miest v Bratislave, som cez sociálne siete pozvala priateľky a priateľov, aby sa symbolicky prišli odfotografovať s dúhovou zástavou. Fotografie som, ako inak, sľúbila uverejniť na Facebooku v albume podporovateľov Pride.

Slovensko sa míľovými skokmi priblížilo do bodu, kedy by svoju vlastnú demonštráciu na spôsob Dúhového Pride potrebovala každá skupina populácie. Alebo všetky naraz. Azda neexistuje nikto, kto by sa na niečo oprávnene nesťažoval. Nevýhodné podmienky v práci, nerovné zaobchádzanie, arogantná politika, večne hladní developeri, čiesi výhody na čísi úkor, bezdôvodné znevýhodňovanie, neochota samospráv načúvať hlasu verejnosti, nedostatok podpory pre aktívnych ľudí.

Nad najnovším poetickým počinom „voľného zoskupenia ľudí s názvom Kampaň za pravdu v medicíne“ (alias Bádateľ) sa dá jedine smiať a smiať a smiať. Až kým vám nedôjde, že nejde o zábavu.

Ľudské práva parlament nezaujímajú. To je jediné možné vysvetlenie, prečo bola rokovacia sála NR SR počas nedávneho vystúpenia verejnej ochrankyne práv prázdna. A naopak – ľudské práva sú objektom poslaneckého záujmu v prípade ich okliešťovania. Stačí si pripomenúť nedávne ideologické prestriekanie Ústavy SR. 

Na slovenskom trhu s časopismi sa opakovane objavujú nové tituly. Niektoré prežijú, iné nie; povestná ruka trhu tu zasahuje závratným tempom. Slovensku už roky chýba seriózny politicko-spoločenský týždenník bez klebiet a celebrít. Až to budí zdanie, že naša kultúrnosť a záujem o dianie okolo seba nedovidí ďalej ako k poháriku smutnej českej speváčky. Dopady tejto diery na trhu môžu mať (respektíve už majú) ďalekosiahle následky.

Je viac ako symbolické, že poslanec Mikuláš Huba, jeden z mála známych a dlhodobo aktívnych ochranárov, prirodzená autorita, človek vzdelaný a kultivovaný, odborník v téme ochrany životného prostredia, odišiel z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností (OĽaNO) takmer v predvečer schvaľovania jednej z najväčších ľudskoprávnych bizarností, ktoré sa na parlamentnej pôde riešia.

Nepoviem nič nové, keď pripomeniem, že európska populácia, vrátane tej slovenskej starne. Štatistiky sa v tejto súvislosti týkajú predovšetkým nezamestnanosti (a nezamestnateľnosti) ľudí v preddôchodkovom veku a obrovských nákladov na sociálne zabezpečenie a dôchodky. 

Imrich Matyáš. Ján Majerský. Ivan Požgai. Marián Vojtek. Ladislav Michalec. Väčšina z vás mená týchto mužov z rôznych dôb 20. a 21. storočia nepozná. Ani nemôže. Sú, či lepšie povedané za svojho života boli súčasťou kedysi takzvanej neviditeľnej menšiny. Boli gejovia. Alebo možno neboli, ale pre gejov a lesby na Slovensku robili – každý po svojom – všetko, čo bolo v ich silách. 

Nemám rada srdcervúce príbehy, ktorými nás často médiá citovo vydierajú. Mnoho takzvaných skutočných príbehov sa začalo a skončilo v počítači ich autorov s jediným cieľom – pritiahnuť divákov či čitateľov k reklamnému obsahu daného média. Preto sa sama písaniu o ľudských osudoch nevenujem. Obávam sa ich devalvovania a zneužitia (stačí si čo len raz prečítať internetové diskusie pod článkami tohto typu). Ale samozrejme, sú príbehy, ktoré sam žiaľ, naozaj stali a ktoré sa už jednoducho nedajú obchádzať. Ako tieto..