Jdi na obsah Jdi na menu
 


Skeptické blues

2. 11. 2011

Co z nás Slávů bude o sto roků? Cože bude z celé Evropy?
Ján Kollár

Vážený voľný trh, dovoľ aj mne Ťa osobne osloviť tak ako to urobilo už mnoho ľudí predo mnou. Alebo ak aj priamo neoslovilo, hovorí o tebe často a zasvätene. Hovorí o tebe ako o živom tvorovi, ktorým si sa možno medzičasom už aj stal. Hovorí o tebe ako o živom organizme, ktorý si žije vlastným životom, navonok nezávislým od toho nášho malého každodenného ľudského smaženia (ospravedlňujem sa za preklep; snaženia). Trh je zmietaný celosvetovou krízou. Trhy čaká depresia. Kapitálové trhy sa držia. Neveríme na voľný trh vo všetkých aspektoch. Reforma obmedzí voľný trh. Voľný trh sa naplno rozbehol. Zlyháva štát, nie už dávno neexistujúci voľný trh. Voľný trh zdvihol ceny. A takto by sa dalo pokračovať do nemoty...


Každý deň si, vážený voľný trh, zmieňovaný v správach z celého sveta a všetci si voči tebe uplatňujú familiárnosť, prameniacu (ako by povedal Mikuláš Dzé.) z hlbokého, ale ešte častejšie len z domnelého dôverného poznania (to už tvrdím ja). Všetci rozumieme svojej peňaženke, preto všetci rozumieme aj tebe, to je nad slnko jasnejšie. A môžeme o tebe voľne klebetiť ako kofy na trhovisku (Keď sme pri kofách, aj Vám k nim, milí čitatelia a milé čitateľky, chýba rodovo citlivý ekvivalent mužského rodu? Klebetníkov je na svete predsa požehnane, stačí nazrieť do našich parlamentov a krčiem. Ale muži neklebetia, oni zmysluplne brainstormujú.)   

Ale poďme od klebiet ďalej, vážený trh, tie ti neprospievajú. No len sa pozri na to, čo o tebe vykladá Adam Smith, zakladateľ modernej politickej ekonómie. Ten už v 18. storočí vydumal, že štát by do ekonomiky nemal zasahovať. Na všetko by mala stačiť tvoja ruka – ako ju on nazval, neviditeľná ruka trhu. Vatikán naopak vyzýva svet na zničenie modly voľného trhu – akoby ju sám nerozmaznával svojim desiatkovým bohatstvom. Tak si vyber...

Po prehliadke najbohatších bulvárov sveta na Youtube sa mi síce zdá tvoja ruka viac ako viditeľná, ale nechcem sa s ekonomickým tatkom prieť, bude to asi dôsledok onej neviditeľnosti – i keď sa to možno na prvý pohľad zdá nelogické. Viem, nemáš to ľahké. Podľa rôznych viac alebo menej hodnoverných zdrojov je tvoja ruka zlomená, mrazivá, ľadová, lakomá, roztrasená, ale na každý pád vždy a všade najmä všemocná, takže také zlé to predsa len s tebou nebude. Sú tu predsa záchranné čaty – finančníci z Wall Street. Ale aj kontrola zdola – odporcovia finančníkov z Wall Street. A podporovatelia odporcov finančníkov z Wall Street. Tiež podporovatelia odporcov podporovateľov finančníkov z Wall Street. A takto by sa, s názvom Wall Street ako premennou, dalo pokračovať donekonečna, až by sme na narazili na múr nielen čínsky alebo ten v Berlíne zbúraný, ale aj na múr našej rodnej viesky na brehoch Dunaja, Váhu či Hornádu.

V dnešných ťažkých časoch sa zmietaš v búrkach, ktoré vydávajú neveselé spravodajstvo o nezvládnutých protipovodňových opatreniach a ľudských zlyhaniach, stavajúcich hrádze na pieskových nohách. Ako námesačný potácaš sa medzi gréckymi olivovníkmi a bankovými sadenicami, hnojenými bruselským posolstvom o solidarite, akoby netušiac, že vonku na teba číhajú zabuchnuté dvere. Tie dvere, ktorými lomcujú niektorí finančníci v snahe vniknúť dovnútra s cieľom udržať si tvoju priazeň a iní zase v snahe ich vyraziť s túžbou uniknúť do voľného priestoru nadýchať sa sviežeho vzduchu a začať z iného konca.

V súvislosti s tebou, vážený trh, používajú sa silné slová o zlyhaniach. O zlyhaní kapitálu a kapitalizmu ako konceptu, rovnako ako o zlyhaní komunizmu a všetkých ostatných -izmoch, ktoré sa ťa nejako týkajú, prípadne dokonca o zlyhaniach ratingových agentúr, ktoré sú ešte väčšou modlou ako ty sám (no áno, nevedel si to?). O zlyhaní bánk naprieč celým všehomírom ani nehovoriac. Neostal kameň na kameni, zdá sa, ale na cestu sa treba vybrať. Ostať stáť hrozí zavalením sutinami kamenia z cesty predošlej.    

Vážený trh, nech už budeš voľný či regulovaný, reformovaný alebo „po starom“, nech už tvojou neviditeľnou rukou bude triasť hocikto, nebolo od veci, keby ruka ruku nemyla, keby bola tvoja ruka láskavá a keby si celú ruku nikto nechcel zobrať spolu s ponúkaným prstom. Lebo vieš, čo je na celom tomto podniku najzábavnejšie? Že zatiaľ čo ľudia „dolu“ si dlhodobo kupujú lacné nezdravé jedlo, boja sa, či budú mať na lieky alebo na ovocie pre deti, uťahujú si opasky a stále dokola perú poslednú košeľu, či už si to Európska únia solidárne želá alebo nie, naše banky vykazujú zisky. Nemalé zisky. Národná banka Slovenska ti to potvrdí.

Ak by dobré hospodárenie bánk malo byť dobrou správou pre ľudí, prečo potom tá večná mantra o uťahovaní a reformách a dokola stále to isté po každých voľbách? Prečo sa tento otrepaný povolebný scenár ako jediný spoločný menovateľ všetkých vlád u nás nikdy nemení, či už nám „velí“ farba modrá (šmrcnutá hnedou) alebo červená (šmrcnutá hnedou)? Že na Slovensku je to tak? Asi áno, zabudla som. Je to smutné, pretože čas a točenie vlád s tým istým scenárom dávajú na známosť, že nielenže netušíme, ako z bludného kruhu von, ale ani nevidíme svetlo na konci tunela. A ja osobne nevidím nikoho, kto by nám na cestu aspoň svietil...

List bol napísaný pre web siete Le Monde Diplomatique Jetotak.sk

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář