Rozdávať šťastie
Poznáte tú floskulu, keď niečo chcete presadiť, ale namiesto otvorene zápornej, ale aspoň úprimnej odpovede sa dozviete, že na to „ľudia nie sú pripravení“? Zdá sa, že najčastejšími adresátmi tohto mozgového šumu sú predovšetkým menšiny. V tomto prípade menšina ľudí, ktorých ústava demokratického právneho štátu (sic!) pripravila o možnosť legálne si založiť rodinu. Celkom obyčajnú šťastnú rodinu.
Slovensko je pripravené nevidieť symboly fašistického režimu na demonštráciách proti ľuďom, ktorí sa nepáčia vzdorovitej skupinke pavojakov a papolitikov. Nie je však pripravené vidieť obete obdobne mdlého rozumu z iných končín sveta. Možno ak by sme urobili tender na krajiny, z ktorých by sa k nám mohlo smelo utekať, tak by sa dalo uvažovať o možnosti „musíme si pomáhať“, pravda v čisto solidárnej sociálnodemokratickej verzii na slovenský spôsob „musia nám pomáhať“.
Náš pospolitý ľud je pripravený likvidovať oplechované „čierne stavby“, v ktorých žijú ľudia v podmienkach, známych z regiónov humanitárnych katastrof, nie je však pripravený vidieť, že presne v nich zomierajú na následky rovnakých neľudských podmienok deti alebo predčasne ich rodičia.
Slovenská republika nie je pripravená pomáhať tým, ktorí nie sú súčasťou bieleho kresťanského imidžu. Toho imidžu, ktorý je nanič, keďže má s podstatou kresťanstva spoločné asi toľko, čo cocacola s vodou, pokiaľ mu slovo súcit nič nehovorí.
V týchto súvislostiach je preto na mieste sa pýtať, či je slovenský parlament pripravený reflektovať najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý tento týždeň (inšpirovaný azda Najvyšším súdom USA) rozhodol, že pre páry rovnakého pohlavia je ľudským právom právne uznanie ich zväzku.
Vážne. Muži a muži, ženy a ženy majú podľa tejto váženej medzinárodnej súdnej inštancie právo – ak nie sa rovno brať, lebo to ostáva na dobrej vôli jednotlivých členských krajín Únie – tak aspoň vstupovať (napríklad) do životného partnerstva.
Odmietaním právneho uznania párov rovnakého pohlavia v zmysle tohto rozhodnutia Slovensko porušuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Hanebná vizitka majoritne vládnucej sociálnej demokracie.
V prípade Európskej únie je toto rozhodnutie štrasburského súdu prelomové. Janka Debrecéniová, excelentná právnička, ktorá sa dlhodobo a systematicky venuje (aj) ľudským právam LGBTI ľudí, situáciu glosovala vtipnou, presne namierenou poznámkou: „Ľudia sú už na to pripravení, súdy sú už na to pripravené – už sa musia na to pripraviť len naši politici.“
Vystihla tak podstatu problému, ktorý je z pohľadu existenčných problémov väčšiny Slovákov a Sloveniek iba vodou v prútenom koši. Lebo veď – povedzme si to na rovinu, ľuďom je to väčšinou jedno. Chlieb nezlacnie ani nezdražie, keď ich susedia či susedky podpíšu glejt, že k sebe patria v dobrom aj v zlom. Zato tí dvaja budú šťastní. Aj tie dve. A rozdávať šťastie je predsa zázrak. Ak by SR brala štrasburský súd vážne, mala by sa do toho už konečne pustiť.
