Podporujem Pride, ale...
Vo víre diskusií o zdanlivo iných ako teplých témach (jadro EÚ, odkaz SNP, župné voľby) upadá téma Dúhového Pride opäť do zabudnutia. A s ňou aj spor o jeho podpore, ktorý niekto posmešne a bez pochopenia podstaty veci nazval búrkou v šerbli. S vedomím, že Pride nie je cieľ, ale cesta, sa však k jeho požiadavkám treba stále vracať. Až dokým...
Sama som si nemyslela, že Dúhový Pride vytiahnem z klobúka vážnych tém opäť tak skoro. K návratu k nemu ma primäla krátka správa jednej z kandidátok na poslankyňu košického kraja. Jarmila Vaňová, dlhoročná neúnavná novinárka, aktivistka a veľmi silná a pozitívna osobnosť v oblasti pomoci rómskemu obyvateľstvu, sa ma pred pár dňami opýtala, citujem: „Vyplňujem dotazník, ktorá známa osobnosť by ma vo voľbách podporila – a keďže ty si pre mňa osobnosť, chcela by som ťa tam napísať, tak sa pýtam: podporila by si ma?“
A hoci sme sa s Jarkou videli osobne kratučko, poznáme sa vďaka sociálnym sieťam dlhé roky. Vieme, aké máme názory, za čím si stojíme, čo si na sebe vzájomne vážime. Túžbu po spravodlivosti, rovnosti a možnosti voľby máme v sebe zakódovanú obe, moja odpoveď preto bola jednoznačná: „Samozrejme!“ A potom som dopísala niečo, čo doteraz nemôžem uveriť, že som to bola naozaj ja: „Ale dobre si premysli, či ťa skôr nepoškodím.“ (Zúfalé, nemyslíte?)
Jarkina odpoveď bola na moju – prajdovými „žabomyšími“ vojnami – vyčerpanú a dotknutú dušu balzamom, ktorý sa nedá kúpiť, ani zaplatiť: „Ďakujem, ja s tým nemám problém, a ak niekto má, je to jeho problém; vždy si ťa obhájim.“ Klasik by dodal: a o to ide!
Tak ako mňa nezaujíma, kto je s kým ženatý či vydatá, ak to nie je niekto mne blízky/a, tak nerozumiem, prečo niekoho zaujíma, koho som si vybrala pre spoločný život ja, ale už ho nezaujíma, či máme nastavené rovnaké pravidlá hry.
A tak ako si ja nekladiem podmienky povedzme pri čítaní kníh, aby ich autori prestali chodiť do kostola, inak si ich knihy už nekúpim, lebo mne osobne sa nepáčia mnohé názory, činy (a „oblečky“) katolíckej cirkvi, tak by to v (ne)kladení si podmienok pri akejkoľvek podpore mohlo fungovať obojsmerne. Samozrejme, aj tu platí možnosť voľby.
Cením si každú podporu dúhových požiadavok. Cítim sa však dôstojnejšie, ak sa v rámci nej nekladú irelevantné podmienky, ktoré sa týkajú obalu, nie podstaty veci. Neviem totiž, kde sa čie podmienky začínajú, kde sa končia, a aké sú v kom nastavené osobné mantinely vkusu, cez ktoré sa ešte dá preskočiť alebo sa už nedá. Koľko ľudí, toľko názorov typu „podporujem, ale...“ – ako si z nich vybrať? (A vyberať vôbec!?)
Na záver už iba drobný odkaz ľuďom, ktorí majú pre Pride v talóne jednu dobrú radu nad zlato: totiž aby sa požiadavky právneho riešenia teplých partnerstiev konečne presunuli z ulíc do parlamentu. Nuž, ak niekto čo len trochu sleduje správy, vie, že parlament sa touto témou zaoberal viackrát. Ako to dopadlo naposledy, po referende 2015, je všeobecne známe, stačí sa začítať do ústavy. Dovidenia na Dúhovom Pride 2018.
