Jdi na obsah Jdi na menu
 


O systéme a ľuďoch

18. 8. 2016

Rozprávanie osobných príbehov patrí oddávna k najvýznamnejším zdrojom informácií o fungovaní ľudských spoločenstiev. Porozprávajme si teda zas raz aj my niekoľko z nich; smiechu sa však pri nich nedočkáte.

Vojdete do reštaurácie, je vás viac a ešte čakáte ďalších priateľov. Sadnete si teda k väčšiemu stolu, prirodzene. Podíde k vám čašník a namiesto prevzatia objednávky vás vyzve, aby ste sa presunuli k malému stolíku za dverami kuchyne. Má na to dôvod. Ste Rómky.

Sedíte v aute pod veľkou terasou so stĺporadím, pred vami parkuje objemná dodávka, vodič čaká, kým zamestnanci obchodu, ktorý zásobuje, vyložia hromadu tovaru. Nedokážete dodávku obísť, poprosíte vodiča, aby sa o kúsok posunul. A dostane sa vám takého výsmechu, až vás dovedie k bezmocnému plaču a dlhému čakaniu, kým je všetok tovar vyložený. Výsmech je v poriadku; ste predsa len žena a navyše už máte sivé vlasy.

Šírite dobro, ale nemyslíte si, že objektom lásky a rešpektu je iba zopár vyvolených, práve naopak. Tí, ktorí sú najviac „zatracovaní“, potrebujú vaše láskavé slovo, uznanie a podporu. Nie tak vaši nadriadení. Tí si myslia niečo úplne iné a za vašu „rebéliu“ vás vyženú zo zamestnania. Ste totiž kňaz, nesmiete mať svoj názor, ani sa zastávať „nežiaducich“.

Vojdete do obchodu s oblečením, niečo si vyberiete a zamierite do skúšobnej kabínky. Člen strážnej služby, ktorý vás od začiatku podozrievavo sleduje, požiada predavačku, aby spočítala, koľko kusov šatstva si so sebou do kabínky beriete. A má to právo, má predsa svetlejšiu pleť ako vy.

Stojíte na námestí plnom ľudí. Chystáte fotenie na podporu ľudských a občianskych práv. Mládenec s holou hlavou vás vyzve, aby ste sa tam „neproducírovali“, lebo pár jeho priateľov to nevidí rado. Nikto sa vás nezastane. Držíte totiž v rukách dúhovú zástavu.

Jeden z vašich známych dostal v hlavnom meste toľkokrát bitku a polícia nemala nikdy potrebu to riešiť, až sa rozhodol požiadať v inej krajine o azyl. A získal ho, hoci pochádzal z údajne demokratického Slovenska. Bol totiž gej a svoju identitu neskrýval. Lesba, ktorá ju skrývala, si radšej na koľajach nechala vziať život.

Výpočet podobných príbehov a osudov by nebral konca kraja. A nie sú to príbehy vymyslené. Všetky sa stali konkrétnym ľuďom, ktorí o svojich zážitkoch prehovorili aspoň na sociálnych sieťach. Ešteže ich máme, keďže polícia a súdnictvo býva k týmto a ďalším, často krutejším prípadom, benevolentná, ak nie priamo ľahostajná, či dokonca aktívna v ich podpore.

Už nehovoríme o jednotlivcoch. Hovoríme o systéme, v ktorom sa samozvaní nadľudia neboja agresívne prezentovať a presadzovať svoje diskriminačné postoje. Nenávisť povýšili na štátom, cirkvami i „obyčajnými“ ľudmi podporovanú normu. Pritom Slovenská republika má antidiskriminačný, síce bezzubý, ale predsa len zákon. Ak sa normou stáva jeho beztrestné a ticho tolerované porušovanie, považujem za dobré, ak ľudia opúšťajú svoju rodnú krajinu. Pre štát a jeho politikov neexistuje horšia vizitka.