Jdi na obsah Jdi na menu
 


Hlučné kvety tatranské

17. 8. 2017

Asi sa nenájde nikto, kto by nezažil bujarý večierok, ktorý organizovali susedia, podnik naproti v ulici, prípadne mesto niekde na námestí. Spoločným menovateľom takýchto akcií je hluk, rastúci s pribúdajúcou nocou a skonzumovanými alkoholickými nápojmi. A naša nervozita, neporiadok, rozbité poháre, občas následky, ktoré sa objavia neskôr.

Nič nás viac nemotivuje rozmýšľať o výmene bytu, zvukotesnej spálni či kúpe boxerských rukavíc, ako „žúrka“, na ktorej práve nie sme, zato ju počujeme na sto honov. Zvlášť keď plánujeme v posteli stráviť pokojnú noc a ráno sa zobudiť doružova vyspaní s cieľom svižne sa zapojiť do pracovného procesu...

Zvuk má tú pozoruhodnú, pre niekoho neznámu vlastnosť, že sa nesie do diaľav i do výšav, a my práve túto jeho vlastnosť potrebujeme, aby sme sa navzájom mohli pohodlne počuť. S megafónom pred ústami nás počuje aj časť kamarátov, protestujúcich spolu s nami kdesi na námestí, s mikrofónom, zvukovým mixom a „reprákmi“ vie o nás celé námestie, prípadne – v závislosti od kvality aparatúry – aj jeho široké okolie.

Pri predstave, ako sa hluku desia naši domáci miláčikovia, drvivej väčšine z nás ani nenapadne ťahať svojho psíka na hlučné akcie, ako sú koncerty či veľké hudobné festivaly. Zvieratá majú niekoľkonásobne citlivejší sluch ako my, ale oni si narozdiel od nás boxerské rukavice kúpiť nemôžu, a ani vymeniť byt sa im nepodarí tak ľahko. (Môžu od nás ujsť, ale uznajte, kto by utekal, keď lásku, dobré jedlo a ľudské služobníctvo má väčšina našich potvoriek vždy k dispozícii.)

A teraz sa z hlasného žúru prenesme do ticha lesa. Utekáme doň, keď máme plné zuby civilizácie a všetkého toho snaživého hemženia v práci, v škole, v „šopin´moloch“. Objíme nás, nech sme, kto sme, nesúdi nás, nechce od nás žiadne výkony okrem tých, pre ktoré sa rozhodneme sami, nechá nás pokojne kráčať len tak z nohy na nohu, počuť každú zlomenú vetvičku. S nadšením zachytíme šuchot jašteričky v suchej tráve, prefrngnutie vtákov v tŕní, s miernymi obavami vnímame diviakmi rozryté okolie studničky.

Nejako podobne vyzerá šťastie dokonca aj pre mnohé čisto mestské „týpky“. S výnimkou tých, ktorí sa rozhodli v tichu tatranských lesov zorganizovať trojdňový festival, plný – a to asi uhádnete ľahko – plný hluku (sorry, hudby), ľudí, snaživého hemženia – a následkov.

Miesta, kde žije výnimočná tatranská fauna a ktoré vyhľadávame, aby sme našli pokoj, sa zaplnia obrovskými zvukovými aparátmi. A muzikantmi, o ktorých sme si donedávna mysleli, že sú súdni a chápu súvislosti, pre ktoré je príroda prírodou, mestá mestami – a letiská najčastejšími miestami konania open air festivalov.

Najmladší z rodiny festivalov, Tatra Flowers, na to ide inak. Organizátori z prostredia „majiteľov“ Tatier ho umiestnili kúsok od medvedích spální. Ale tri dni preletia ako voda v neďalekých chránených dolinách – a peniaze (zahraničných) turistov nesmrdia, naopak, stoja za ten otravný ochranársky humbuk okolo. Celé je to také... developerské. Na porazenie.