Futbal na zamyslenie
Šokujúca správa pre futbalových fanúšikov a fanúšičky, ešte šokujúcejšia pre zvyšok sveta, ktorý zatiaľ stále vládze vnímať šialenosti okolo seba: španielska futbalová veľmoc Real Madrid sa údajne zapíše do prestupovej histórie futbalu. V preklade to znamená, že klub zaplatí za novú futbalovú nádej Kiliana Mbappé neskutočných 180 miliónov eur a týždenne mu na účet pripíše ďalšie veľké peniaze – rádovo stovky tisíc eur.
V porovnaní s Realom sú prestupy na Slovensku len drobnými kvapkami vody v mori plytvania peniazmi. Napriek tomu je suma za doteraz najväčší prestup v slovenskej futbalovej histórii, ktorú si aktuálne chystá ŠK Slovan za Ibrahima Rabiua, krásne okrúhla a na naše pomery vskutku veľmi vysoká: jeden milión eur. Čakajte, prepočítavam – na malé športové ihriská pri školách alebo...
Keď som nedávno na Facebooku napísala drobný status na túto tému s komentárom, že sa mi zdá neprimerané míňať také obrovské čiastky na veci, síce patriace k ikonám (predovšetkým) mužského sveta, ale nič viac, dostalo sa mi hromady (očakávaných) kopancov. Je predsa vecou tých, ktorí peniaze zarábajú, ako s nimi naložia. Zaujímavé, že mnohí z obrancov týchto investícií, zvlášť tí s vyholenými hlavami, by napríklad filantropov pôsobiacich v oblasti ľudských práv za rozhodnutie venovať svoje peniaze na ľudskoprávne projekty obesili na najbližší kandeláber.
Sumy, o ktorých je reč vo futbalových súvislostiach, sú také obrovské, že si ich nedokáže predstaviť ani len malý slovenský zbohatlík, nieto ešte ľudia žijúci od jednej otrasnej výplaty k ďalšej otrasnej výplate. A vybavila som si Mira, svojho bývalého známeho, ktorého som v marci tohto roku náhodne stretla v Karlovej Vsi. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby som ho stretla niekde pri kávičke či na ceste do práce alebo z kina. Ale nie; Miro sedel na zemi, v ruke stískal vôdzku, pri nohách mu ležal pes. Ich vzhľad ma nenechal na pochybách. V Mirovom živote sa niečo zle zvrtlo.
V tejto krajine stačí ochorieť hoci na epilepsiu – a už sa to s vami vezie. Pobyt v nemocnici, depresia z obáv z budúcnosti, opäť nemocnica, strata práce, strata príjmov, strata bývania, hladovanie, skrývanie svojej situácie pred kamarátmi, strata sociálnych kontaktov, postupná strata dôstojnosti. Cesta do pekla.
A pritom stačilo málo: natrafiť na človeka, ktorý sa rozhodne pomôcť. Prostredníctvom verejnej transparentnej zbierky, ktorá za tri mesiace od spustenia nepresiahla 1500 eur a neobjavilo sa v nej ani jediné „bohaté“ meno, sa Miro dostal z drobných dlhov, ktoré by inak skončili ako brutálne exekúcie, získal peniaze na telefón, električenku a tablet a s nimi aj opätovný kontakt s priateľmi, možnosť ísť medzi ľudí či hľadať si prácu a bývanie (keď už štát v tomto smere zlyháva na celej čiare).
Miro doslova za pár stoviek dostal šancu – a chytil sa jej. Má príjemný podnájom, zamestnal sa – a azda sa naozaj dokáže vrátiť do bežného života. Držme mu palce! Koľko Mirov (a jemu podobných ľudí) by zachránili futbalové (a im podobné) milióny?
