Dobrodružný román
Verejná diskusia, svätý grál spoločenských posunov, je nádobou, ktorú celé desaťročia nie a nie otvoriť, nieto ju ešte naplniť. Aspoň sa to tak javí v oblasti právneho uznania teplých zväzkov.
Téma registrovaného partnerstva, ktoré osobne radšej volám životným (dokonca ešte radšej ako manželstvom), bola v parlamente diskutovaná prinajmenšom dvakrát. Spoločnosť – ako ukázali predreferendové diskusie – disponuje fundovanými odborníčkami a odborníkmi na ľudské práva. Rovnako tak má k dispozícii vedecké štúdie a tvrdé dáta.
Otvorená debata na túto tému sa začala minimálne rokom 1990, kedy vzniklo Hnutie za rovnoprávnosť homosexuálnych občanov Ganymedes, po ňom ďalšie a ďalšie organizácie. Po prvých výpadoch Jána Čarnogurského z KDH na adresu teplej komunity sa do verejnej diskusie v roku 2000 pustila aj novo vzniknutá – vtedy ešte neformálna strecha LGBTI organizácií – Iniciatíva Inakosť. Už to, ako názov iniciatívy zapustil korene do slovenského jazyka, svedčí o tom, že sa do diskusie pustila naozaj razantne.
Výsledkom tejto dlhoročnej diskusie – v rôznych obdobiach rôznej intenzity – bolo aj sobotňajšie referendum. Či skôr ďalšou zastávkou na ceste. To, čo všeľudové hlasovanie slovenskej spoločnosti ukázalo, je hanbou drvivej väčšiny zbabelých politikov a političiek, vrátane tých ústavných. S výnimkou úradu ombudsmanky.
Popri vypočítavom vajataní politikov – aj takzvaných sociálnych demokratov – sa z liberálnej časti politického spektra ozývali osamelé volania o podporu komunity, ktorú sa zdanlivá väčšina snažila preventívne pripraviť o ešte neexistujúce právne riešenia jej situácie. Skúsenosti zo zahraničia síce napovedajú, že sa s nimi dá bez problémov zžiť, prečo to však neskúsiť z opačnej strany (sic!).
Najväčším referendovým „hajlajtom“ sa pre mňa stala podpora renomovanej časti konzervatívneho prostredia a časti evanjelickej cirkvi. Ich motto Som kresťan, preto sa na referende nezúčastním, pôsobilo ako hojivá masť.
Samostatnou kapitolou tohto príbehu boli sociálne siete a médiá, ktoré suplovali politickú odvahu postaviť sa hodnotovým otázkam referenda čelom. Vďaka geniálnemu rozhodnutiu LGBTI lídrov ignorovať nedôstojné a zavádzajúce diskusie s predstaviteľmi Aliancie za rodinu boli navyše média nútené obrátiť sa na ľudskoprávnych odborníkov a odborníčky, ktorí sa téme venujú dlhodobo a systematicky. Karta sa začala obracať.
Po pripočítaní podporovateľov LGBTI komunity s názorom Nie je mi to jedno a jeho alternatívou Je mi to jedno, mám iné starosti, výsledok v podstate nemusel prekvapiť. Ale prekvapil. Príjemne. Konečné číslo je vskutku priaznivé na to, aby sme tému teplých partnerstiev nieže znovu otvorili, ale v nej konečne zmysluplne pokračovali. Na ťahu je – ako inak – vláda a parlament.
Dobrodružný román klerikalizácie Slovenska sa aspoň pre dnešok skončil. Slovensko čakajú okrúhle stoly. Ale pozor, ostražitosti nie je nikdy dosť, pokiaľ je v hre moc katolíckej cirkvi.
